Espero poema

Obloha je smutná, celá plná šedi,

Slnko už nám nesvieti, oblak na ňom sedí.

Nepočuť vietor v korunách, ani jedného vtáka,

Oblaky už prichádzajú, pomaly sa zmráka.

Obloha už temnie a cítiť vlhkosť vzduchu,

Nepočuť ani hláska, v tom predbúrkovom ruchu.

Keď začujem hrom a uvidím blesk,

Iskra sa blysne mam v očiach lesk.

Tisíce ďalších sa ženú za prvou kvapkou,

Už mihocú priezračnou hladinou hladkou.

Padajú rýchlejšie a vlhne mi plášť,

Už je to isté, začína dážď.

Bojím sa o teba, chcem ťa skryť,

Keď začína pršať, ty začínaš žiť.

Blesky tu blýskajú a hromy kvília,

Ľudia si škaredé počasie mýlia.

Dážď je tu pre nás aby sme rástli,

Veď kvet iba s vodou rastie do krásy.

Vezmi mu vodu a po čase zvädne,

Planéta bez vody pomaly bledne.

Keď začína dážď, už inak to vidím,

Na teba tancujúc v daždi vždy hľadím.