Espero poema

Často krát verím tomu, komu nemám no nie vždy ma to prekvapí. Občas však viem, že niečo sa deje aj keď mi to nič neznačí. Je to ako ticho pred búrkou, napätie vo vzduchu by sa dalo krájať, je to zlá predtucha ktorá trápi moju myseľ. Akoby starý mocný dub čo cely tvoj život stál, zrazu spadol len tak z nenazdania. Je to uder päsťou do tvojej hrude a facka na tvári, je to akoby sa ti podlomili kolena, ty si sa postavil a oni sa ti znova podlomili.

A potom to vidím, niečo čo som nechcel. Alebo áno? Neviem, možno som rád, že som to videl a nedozvedel som sa to od iných. Ale pohľad na to mi vyrazil dych. Oblial ma studený pot a zimomriavky som mal po celom tele. Nevedel som čo si mám myslieť, ako zareagovať, čo povedať. Tá situácia mi celkom odhrýzla jazyk. V krku cítim veľkú hrču, nedovolí sa mi nadýchnuť ani hovoriť. Ten dub pravé dopadol, a zo všetkou silou priamo na moju hruď. Musel som niekoľko krát zažmurkať aby som uveril tomu čo vidím no bolo to tak. Predo mnou sa odhalila pravda ktorá sa dlho skrývala v hmle a tieňoch.

Ohromený, konečne som sa dokázal nadýchnuť, vzduch bol plný hniloby a klamu. Takúto situáciu som zažil veľa krát ale vždy ma dostane. Že aká je to situácia? Je to stará, nehanebná zrada!